Balkán na Jawe

„Kam idete chlapci? Do Kosova? Čo ste rozum potratili? Tam nechoďte, tam je vojna!" V grécku sú vraj utečenci, Chorvátsko je upchaté dovolenkármi. „A Albánsku sa určite vyhnite veľkým oblúkom. To ste ešte nepočuli o albánskej mafii? Tam vás unesú, okradnú, zabijú a znásilnia." No, keby to bolo v tomto poradí, tak to snáď nebude až také zlé. Dobrá rada nad zlato. Ale čo teraz? Človek aby sa už bál aj z domu vyjsť, keď je to všade samý terorista. Myslím, že tento rok nikam nejdeme, keď sa už máme všade len báť...

Balkán na Jawe

„Čo si sa zbláznil, prežili sme mrazivé Nórsko, aj peklo ruských ciest. Nejaký Balkán nás nezastaví. Predsa nie sme z masla." Z masla teda nie sme. A navyše sme nejakí „Drsňáci spod Oblíka"! Keby sme sa mali báť všetkého čo nepoznáme, tak to v živote ďaleko nedotiahneme. Mňa však už pekne dlho svrbia dlane a doslova sa už neviem dočkať tej chvíle, kedy konečne hodím na motorku spacák, vypnem mobil a utečiem pred realitou každodenného života. Tie dva týždne v roku sú moje Vianoce.

„Ide sa, a bez rečí". Boli sme v zostave dvaja ostrieľaní starí vlci, Tomáš Fabian - Jawa 350 Panelka a Patrik Onder - Jawa 250 Kývačka. Pribudol k nám aj nováčik, Peter Peter z Petroviec. Nie, nerobím si srandu, tak to má aj v občianskom preukaze. Mierime na východ cez Ukrajinu na Rumunsko, ďalej do Srbska, Bulharska, cez Macedónsko, Grécko, Albánsko, Kosovo, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, Chorvátsko a Maďarsko späť domov. Pred nami je necelých 6000 km a dva týždne vytúženej slobody.

V trojici sa cestuje akosi veselšie a tak nám cesta ubieha pomerne rýchlo. Teda ubiehala, až do chvíle, kým sa na kývačke neodlomila rozeta. „Sakra, niekedy by som tú starú herku najradšej polial benzínom a zapálil! Má to ale z pekla šťastie, že ju mám tak rád". Žiadna tragédia sa nekoná, rozetu nám zvaril miestny kutil a špinavé ruky k tej Jawe už tak nejako patria. Väčší problém nastal onedlho, keď som zistil, že mi chýba ŠPZ-ka. Ani sa jej nečudujem, že už ju to večné drncanie a natriasanie prestalo baviť. Ja osobne mám offroad rád, ale tieto ukrajinské cesty, to je hotová katastrofa. Vyhneš sa jednej diere a napáliš do druhej, ešte väčšej. Oni to snáď po vojne ešte nestihli opraviť. Značka sa našťastie našla, síce ju zopár áut už stihlo prejsť a na kráse jej to veľmi nepridalo. Základ ale je, že je späť na svojom mieste. Tých pár kilometrov do Rumunska to už hádam vydrží. Tam možno tiež nemajú ktovieako dobré cesty, ale aspoň to nie je tankové cvičisko. Značka to síce vydržala, Petrova Jawa však to šťastie nemala. Chvíľka nepozornosti a z predných tlmičov sú banány. Škaredo to schytal aj rám. Asi to bol zázrak, alebo skôr roky praxe, že vodič zostal celý. Samozrejme, až na pochrámanú sebaúctu. Nuž veru, tu kdesi na Ukrajine sa skončil príbeh jednej Jawy. Tu sa končí aj naše spoločné putovanie. Lúčime sa s Petrom a aj keď so zlým pocitom, predsa len pokračujeme ďalej vo dvojici. Pred nami je staré známe Rumunsko. Strávili sme tam celkom dva dni a nebyť jednej lesnej cesty, kde som si pri držkopáde rozbil úplne nové plexisklo, prešli sme ho celkom bez ujmy.

rumunsko-transalpina.JPG
Postupne prechádzame Srbsko, zachádzame kúsok cez Bulharsko, aby sme si skrátili cestu do Macedónska a odtiaľ do Grécka. Dávame si exkurziu cez Thesaloniky a na jednu noc si doprajeme pláž na Chalkidiki. Nie sme práve plážové typy a namiesto chytania bronzu dávame prednosť výhľadu spoza riadidiel. A tak hneď zarána dvíhame kotvy a mierime smerom k albánskym hraniciam. Albánsko je veľká neznáma. Teda myslím aspoň pre nás. Získané informácie o tejto krajine sa celkom rozchádzajú a tak doň vchádzame s miernymi obavami a rešpektom. „Welcome. Have a nice day in our country". Táto veta mi znie v ušiach celou cestou od Rumunska až po Chorvátsko. Tých pár slov má neuveriteľný efekt a dokáže vyvolať príjemný pocit s dlhodobým efektom. Všetky obavy z toho čo nás čaká v neznámej krajine pri týchto slovách šmahom zmiznú. Funguje to spoľahlivo. Myslím, že to však bola jediná veta, ktorej som v Albánsku rozumel.
albansko-2.JPG
Miestni nie sú práve jazykovo zdatní, aj keď bolo očividné, že sa chceli rozprávať. Spoločnú reč sme skrátka nevedeli nájsť. Nefungovala dokonca ani naša osvedčená dokonalá šariština. Možno to bolo aj tým, že sme, hneď ako to bolo možné, zišli z hlavného ťahu a užívali si divoké Albánsko v plnej kráse.
albansko-cestou-necestou.JPG
Takmer celú cestu touto krajinou sme nevideli asfalt. Okrem totálnej navigačnej katastrofy, kedy som absolútne nevedel kde sme a kam ideme to však bol úžasný zážitok. Ja viem, teraz sa všetci pýtate, či tam nie je GPS signál... No ja jednoducho tieto hračky nemám rád. Navigácia je pre tých, ktorí sa ponáhľajú. My však máme čas a tak stratení v albánskych horách trávime jednu noc. Ľudia tu majú naozaj ťažký život. Príkre svahy, pôda samá skala a dediny odľahlé od okolitého sveta, akoby zastali v čase. Práve tu som mal po prvýkrát v živote možnosť vidieť ako miestni ručne kosia obilie a viažu snopy. Myšlienkami sa vraciam na rozľahlé ruské roviny, černozeme zarastené krovím, ktoré nemá kto obrobiť a očividnú letargiu domácich večne opitých chlapov. Čo je toto za náturu, to asi nikdy nepochopím. Obdivujem týchto Albáncov, ktorí v pote tváre obrábajú svoje polia, ako dokážu premeniť zdanlivo bezcenný kúsok zeme plný skál a kamenia na zlatožlté lány pšenice. Žijú spätí s prírodou a využívajú jej silu. V spleti hadíc a rúr zakopaných poctivými rukami v tvrdej pôde putuje životodarná voda nekonečné kilometre ku kamenným domom, napája dobytok, zavlažuje polia a vyrába elektrinu. Vážim si týchto ľudí a ich krajinu.
albansko-valbona.jpg
albansko-jazero-dojran.JPG
albansko.jpg

Ďalšiu noc už spíme bezpečne v kempe na kosovských hraniciach. Kosovo bolo pre mňa osobne veľkým prekvapením. Asi som očakával vojnou zničenú krajinu, chudobnú a zaostalú. Opak však bol pravdou. Malá moderná republika má až príliš ďaleko od Srbska, ktorým sme prechádzali pred pár dňami. Nebyť tej typickej balkánskej mentality, myslel by som, že sme niekde v Nemecku. Maličkú krajinu prechádzame za pár hodín, popoludní sme už v Čiernej Hore.

montenegro-np-lovcen.jpg
montenegro-rieka-piva.jpg
Montenegro je zaslúžene perlou Balkánu. Nádhernou prírodou sa u mňa zaradilo medzi top krajiny, ktoré som mal možnosť navštíviť. Ten, kto tu už bol, určite vie o čom hovorím a kto tu ešte nebol, nech neváha, určite nebude ľutovať. Ja už teraz ľutujem, že sme tu strávili len dva dni. Čo už teraz? Aspoň máme zámienku sa sem čoskoro vrátiť. Od prekrásnych hôr až po slnkom zaliate pláže, všade kvalitné cesty a ceny ako u nás doma. Teda myslím, že dovolenka tu vás určite vyjde lacnejšie ako na Slovensku. V pamäti mi zostal obrázok z Kotorského zálivu, kde na mori stoja kostol a mešita, plece pri pleci, ako dvaja odvekí priatelia. Ako to, že tu dokáže spolu žiť kresťan a moslim vedľa seba v pokoji a bez nenávisti? Prečo sa inde vedú vojny a zabíjajú ľudia? Neviem a nechápem.
montenegro-kotorsky-zaliv.jpg

montenegro-2.jpg
montenegro.jpg
Z Čiernej Hory prechádzame do Bosny a Hercegoviny. Tento úsek berieme viac menej ako tranzit do Chorvátska a tak tu veľa času netrávime. Nechceme však obísť ani túto krajinu.

Chorvátsko nás víta zamračenou oblohou, rannou búrkou a nekonečnými kolónami. Vždy som túžil previezť sa na motorke po jadranskej magistrále. Teraz sme si to však načasovali asi najhoršie ako sa len dá. „Čo sa tu preboha stalo?" Pýtam sa miestneho chlapa. „Nič, zmena". Nič? 20-kilometrové kolóny sú tu nič. Jednu prekľučkuješ a po pár kilometroch je tu ďalšia a ďalšia. Od Makarskej až po Split trávime väčšinu času na stredovej čiare a modlíme sa aby niekoho nenapadlo práve v tej chvíli otvoriť dvere. Popoludní sa to šialenstvo našťastie skončilo, no bolo nám to málo platné. Ako sa hovorí, z dažďa pod odkvap. Pršať síce prestalo, začalo však fúkať. Ten nepríjemný nárazový chorvátsky vietor nám dáva poriadne do tela. Je takmer nemožné udržať motorku v priamom smere. Už len čakám kedy ma to zdvihne do vzduchu a hodí z útesu aj s mojou Jawou. Keď zafúka spredu, mám pocit, akoby som narazil do steny. Ďalší deň sa situácia opakuje a tak nám nezostáva nič iné, než stiahnuť sa od mora a vydať sa na cestu domov. Prevezieme sa ešte okolo Balatonu a s ubolenými zadkami mierime na rodný kraj. Musím sa priznať, že po tých dvoch týždňoch sa už celkom teším na babkinu kuchyňu, sprchu a mäkkú posteľ. Aj keď viem, že o pár dní ma to bude opäť ťahať kdesi tam von, na miesta na ktorých som ešte nebol, do sveta ktorý tam čaká len na nás.

oprava-zlomenej-rozety.JPG
zlomeny-ram.JPG
A kde je ten Balkán z amerických filmov? Ktohovie, najskôr asi v Hollywoode. V skutočnom svete tam žijú ľudia so svojimi starosťami i radosťami, rovnako ako všade inde na svete. Pozor si však treba dávať na cestách, pretože napríklad plechovka letiaca z okna, či auto v protismere bolo bežným javom. Nehovoriac už o bezcharakternosti a nepredvídavosti väčšiny vodičov. Mám taký pocit, že všetci tí teroristi, ktorými nás strašili pred cestou, sedia práve v autách. Svedčí o tom aj nespočet krížov popri cestách. Cez to všetko má tento kraj svoje čaro a som rád, že sme ho mohli vidieť a spoznať na vlastné oči. Samozrejme sa chcem poďakovať všetkým sponzorom, ktorý nám pomohli aj pri tejto expedícii: Obec Hermanovce nad Topľou, Metallmont s.r.o., Viliam Sokol, Ján Puchein, Viera Katicová, A kam tento rok? Kto ho vie. Teda nie, že by už nebolo čo objavovať, záleží len na tom, čo si budeme môcť dovoliť. Tak teda počkáme a uvidíme kam nás vietor zaveje.

Text: T. Fabian, foto: autor a P. Onder

Buďte s nami v kontakte

Prečítajte si aj...

Komentáre