Predstav sa nám a prezraď, ako si začala s motorkami?
Moje meno je Ema Kollárová, v motorkárskych kruhoch ma viac poznajú pod prezývkou Ejmi. Bývam a aj pracujem v Bratislave, zatiaľ som ešte slobodná, ani detičky nemám. Keďže deti absentujú, tak sa venujem svojmu 18 mesačnému Maxovi (psovi :D) a teda v sezóne aj hlavne môjmu Dráčikovi... (Yamaha XVS 1100 Drag Star). K motorkám som sa dostala vďaka môjmu vtedajšiemu priateľovi, ktorý jazdil aj jazdí na cruiseri Suzuki Intruder LC 1500. Asi rok a pol som bola len spolujazdkyňou a potom to prišlo. Musím podotknúť, že moja prvá jazda na mašine, ešte v úlohe „ľadvinky" bola neskutočná. Neskutočná v tom, že som bola taká natikaná, že až. Pri sebamenšej zákrutke som privierala oči, hučala som do prilby z toho adrenalínu. Po istej dobe, kedy sme mali za sebou už prejazdené tisícky km kade-tade naskrz Slovenskom, rakúske Alpy, aj susedné Čechy, tak jednoducho už som sa chcela vidieť vpredu. Tak sa aj stalo. Čo som si zaumienila, šla som za tým a splnila som si jeden veľký sen. Takže od októbra 2010 mám vodičák na veľkú moto a v apríli 2011 som si kúpila moju prvú mašinu, na ktorej jazdím doteraz. S Dráčikom sme si sadli, bola to láska na prvý pohľad. Je to nízka mašina, v pohode dočiahnem na zem, je silná, má super zvuk, je to takmer bezúdržbová motorka, je to vzducháč, má kardan... Vyhovuje mi po všetkých stránkach.
Takže si bez váhania vyhupla rovno na „veľkú" motorku...
Presne tak. Prvé sezóny som spoznala mnoho motorkárov aj motorkárok, kluby, zúčastnila som sa hádam každého zrazu, ktorý bol. Neskôr som chcela radšej viac jazdiť, ako niekde od piatka do nedele byť len na jednom mieste. Absolvovala som rôzne moto výlety, menšie, také tie okolo komína, ale aj väčšie, s partiou sme boli na motorkách v lete na dovolenke v Chorvátsku, bola som v rakúskych Alpách, na Balatone v Maďarsku, boli sme naprieč Slovenskom v Becherove na severovýchode krajiny. Jazdievam buď s partičkou alebo niekedy idem rada aj sama. Vtedy úplne vypnem, žiadne myšlienkové pochody, užívam si len jazdu, cestu a okolie. Je to sloboda v pravom zmysle slova. Nemám motorku len ako vozítko na premiestňovanie sa z bodu A do bodu B. Na to mám auto, i keď aj na aute jazdím veľmi rada, ale napríklad na mašine vnímam tie prejdené km omnoho intenzívnejšie ako na aute. Na moto viem, koľko som prešla kilometrov od kedy ju mám, ale na aute ma to absolútne netankuje.
Aká bola reakcia tvojej rodiny, že si začala s motorkárčením?
Som dospelá, zodpovedná, tak ma aj poznajú a vedia, ako rada jazdím na aute, že som akčná a tak ich to moc neprekvapilo, i keď obavy boli. Vraj „čo ak sa mi niečo stane" atď. Ukľudnila som ich, že stať sa mi môže hocičo hocikde, aj keď by som šla peši. Mamina vedela, že s tým nič nezmôže a myslím, že mi fandí, že je na mňa hrdá. Dokonca som ju naučila naštartovať Dráčika. No ale odviezť sa nenechala, možno ju niekedy na to ešte prehovorím. Môj tatino za mlada jazdil na endure, motorka teda nie je u nás až taká novinka. I keď je pravda, že nik z nás detí okrem mňa sa na to nedal. Ja som u nás v rodine také auto-moto dievča.
Mala si na motorke nejakú kolíziu?
Našťastie ma nehody obchádzajú (klop-klop-klop). Ale nepodarené situácie som už veruže zažila. Hneď v prvej sezóne, jazdila som asi 2 mesiace a s vtedajším klubom sme šli navštíviť ďalších motorkárov do Prievidze. Boli sme v kolóne cca 30 motoriek, pekne zipsovito za sebou sme šli. Ja som bola zaradená pri krajnici, jednu ostrú pravotočivú zákrutu som nedala :D. Samozrejme, zaradená dvojka, Dráčik začal haprovať a jednoducho mi v tom kopci zhasol motor. Zľakla som sa, v hlave sa mi vírilo, že čo ak sa zvalím dolu kopcom na ostatných. No nič, tak som Dráčika položila na padáky, plus vzadu som mala obrovské brašne. Takže nič sa nestalo ani mašine a ani mne. Našťastie. Potom aj v Chorvátsku na dovolenke, šli sme rôznymi cestami, niektoré boli fajn, ale podaktoré hotová sodoma-gomora. Na jednej ceste plnej kameňov, naviac dolu kopcom som mala smrť v očiach, tak som to položila podobne ako vtedy na Rudne. Kamoš presedlal na moju motorku a zišiel tou cestou dole. Ďalej sme už šli v pohode. A vlastne ešte raz pred Harley-om u nás v Bratislave. Dali sme si nočnú jazdu a pri návrate sme sa zastavili na džús. Keď sme šli odtiaľ, kamarát si sadol na svojho choppra, vyštartoval cez parkovisko, ja som spravila to isté... Doteraz neviem čo sa stalo, pravdepodobne som rýchlo pustila spojku, Dráčik sa mierne nadvihol a mňa vyhodilo zo sedla. Pristála som na zemi na zadku a videla som ako motorka pokračuje ležmo iskriac z padákov. Pár metrov a zastala. Kamoš to videl v späťáku a rýchlo sa vrátil. Na jeho otázku čo sa stalo a či som OK som mu v tom momente ani nevedela odpovedať, len som nemo hľadela na ležiacu mašinu. Áno, bola som v poriadku a aj motorka. Na ten zážitok nezabudnem, ešte dobrých pár dní som si nevedela vysvetliť čo sa vlastne stalo. Inak ani s mokrou cestou a štrkom sa nekamarátim, ešte horšie je, keď je tá cesta dolu kopcom... No dúfam, že sa mi nehody budú vyhýbať, budem jazdiť ako najlepšie viem a prajem si, aby som sa domov vrátila vždy celá, zdravá a vysmiata.
Poznáš vo svojom okolí aj ďalšie baby, ktoré jazdia na motorke?
Jasné. Je nás omnoho viac, ako by si človek, ktorý sa nepohybuje v tomto „motosvete" myslel. Častokrát sa stretávam s reakciami okolia, keď odstavím motorku, dám si dole prilbu a čudujú sa, že žena na motorke :-o Pri otázke „Nebojíš sa jazdiť na motorke?", mám len jednu odpoveď: „Nie, nebojím sa, keby som sa bála, tak na ňu ani nesadnem. Ale rešpekt, ten vždy mať budem." S kamarátkami motorkárkami každý rok absolvujeme Babskú jazdu, je to víkend od piatka do nedele, ktorý je len náš. Žiadni chlapi, len my. Čiže babská jazda na motorkách v pravom zmysle slova. Sme rôzneho veku, mladšie i staršie, z rôznych kútov Slovenska a dokonca aj kočky z Čiech. Sme super banda, sú medzi nami mamičky, vydaté, slobodné, bezdetné, aj babičky. Motorky, na ktorých jazdíme, sú takisto rôzne, od superšportov, cez cestovné, choppre až po skútre. Rok čo rok nás pribúda, je nás asi 100 kúskov, čo sa takto stretávame, ale samozrejme to nie je konečné číslo nás motorkárok, keďže nie všetky bikerky zo Slovenska sa zúčastňujú. Niekedy nedovolia povinnosti, alebo podaktoré o tejto udalosti ešte nevedia.
Čo si myslíš o ľuďoch, ktorí motorkárov nazývajú „darcovia orgánov"?
Poviem to takto. Pokiaľ niekto nie je zapísaný v tom konkrétnom Zozname, že nesúhlasí po smrti s odobratím orgánov, tak každý jeden je darca orgánov. Možno aj ten, čo to vysloví a ani o tom sám netuší. Áno ja som tiež, pretože som nedala nesúhlas s odobratím. Také pomenovanie pre motorkárov môže dať naozaj len nejaký pokrytec.
Neláka ťa presedlať alebo vyskúšať iný typ motorky/iný štýl jazdy?
Pravdupovediac, štýl jazdy na choppri mi vyhovuje, i keď ešte nejakú športovú by som k mojej motorke privítala. Mať aj – aj, by bolo super. Moja motorka mi nedovolí „až toľko". Ale za to som rada. Som akčný typ, mám rada adrenalín. Verím, že na takom superšporte je jazda úplne o niečom inom. Alebo aj enduro by bola šupa. Je to hudba budúcnosti, teraz sa tým nezapodievam. Som spokojná s tým, čo mám.
Sú miesta alebo krajiny, ktoré by si chcela navštíviť, samozrejme na motorke?
Tak toho by bolo! Mať viac času, resp. nemať povinnosti, prácu a mať „nabitú kartu", tak by som pojazdila celý svet :D Ale buďme realisti... Reálne sa chystám už druhý rok na východ Slovenska, veď ja som ani v Košiciach nebola. Áno, hanbím sa za to, no je to tak. Takže tam sa určite vyberiem. Mám absencie ešte tu na našom krásnom Slovensku, na to by som sa zamerala najskôr a potom ostatné krajiny, ďalej než susedné štáty. Od kamarátov vídam fotky z miest kde jazdia, aké krajiny už majú pochodené, prejazdené... Také Rumunsko, Čierna hora, Albánsko, Škandinávia... Ale aj mimo Európy, taká americká Route66 je môj sen.
Čo by si chcela popriať ostatným motorkárom, motorkárkam do novej sezóny?
Prajem všetkým hlavne úsmevné a bezproblémové výlety v sedle mašiny, nech je ich návrat domov k blízkym vždy šťastný. Bolo by fajn mať aj bezodnú nádrž, stále suchú cestu a stretať len pozitívnych ľudí. Nech si všetci dávajú na ceste pozor, pretože sme zraniteľnejší ako tí „v plechovke". Myslím, že každý dobre vie, že aj keď som na hlavnej, tak ako by som bol na vedľajšej. Nech nás pribúda a neubúda. Všetko je v hlave. A v srdci.
