Na 65 ročných ČZ do Austrálie 2/2

Slovenka Ivanka a jej priateľ Marek z Čiech si v roku 2015 vyrazili do Austrálie. Na starých 65 ročných československých motorkách ČZ 125 a ČŽ 150. S výkonom približne 6 koní, na ktorých by sa mnohí z nás neodvážili ísť na opačný koniec Slovenska, nieto po vlastnej osi do Austrálie.

Na 65 ročných ČZ do Austrálie 2/2

Z Európy cez Áziu do Austrálie a naspäť domov

V prvej časti nášho rozprávania sa naši dobrodruhovia dostali za 144 dní spod Tatier až po hranice Indie s Barmou. To bolo už v polovici apríla 2016, no my sme ich cestu so zatajeným dychom poctivo sledovali v ich pravidelných príspevkoch na Facebook/cesta.do.australie a v ich cestovateľskom blogu www.vantuch.cz. Po viac ako roku, 430 dňoch strávených v sedle motoriek a 33.561 najazdených kilometroch sa dostali do cieľa svojej cesty v Austrálii. Tu rozobrali svoje ČZ do poslednej skrutky, vyhodili to nepotrebné a zbalili ich obidve na jednu malú paletu, ktorú si nechali poslať naspäť domov. Medzičasom už sú Ivanka a Marek nejaký ten týždeň doma na rodnej hrude, kde sa okrem iného venujú aj prednáškam o svojej netradičnej dobrodružnej ceste. Keďže by sme ďalších takmer 200 dní cestovania len veľmi ťažko natlačili na 3 strany nášho cestopisu, vyberáme z ich cestovateľského blogu pár najzaujímavejších miest z druhej polovici cesty.

3.jpg

Z Barmy do Thajska

Najazdených 17.530 km

Mae Hong Son je miesto na hranici Barmy a Thajska, odkiaľ si množstvo miestnych motorkárov odnáša nálepku, ktorá hovorí, že človek absolvoval neskutočných 1864 zákrut. Skutočný raj pre motorkárov. Po ceste k hľadaniu miestneho vodopádu sme narazili na brody, ktoré som Ivanke samozrejme zatajil. Najskôr ani nechcela počuť o ich prejdení. Keď som ale ten prvý úplne v pohode prešiel, rozhodla sa, že ísť do toho aj ona. A potom si už každé ďalšie brodenie užívala, len tak voda prskala. Vodopád sme samozrejme nenašli a navyše sa mojej Zetke vôbec nechcelo ísť. Ani po mnohých zastavenia nevládala vyjsť väčšie kopce. Rozhodol som sa preto vypáliť výfuky, teda aspoň koncovky. Našli sme odľahlý kus rovnej zeme, naliali benzín do koncoviek a začali ukájať svoje pyromanské chúťky. Vybuchujúce výfuky ČZ produkujú fakt pekné ohnivé i zvukové efekty.

file0084.jpg

dsc1629.jpg
mg3463.jpg
mg4285.jpg
mg41241.jpg

Malajzia

Najazdených 21.319 km

V Kuala Lumpur sme našli servis, ktorý by konečne mohol byť schopný poriešiť mnohé naše problémy. Zaparkovali sme naše ČZ vedľa samých BMW GS a začali riešiť, čo všetko si želáme opraviť. Zavarenie nádrže malo trvať niekoľko dní, ale my sa neponáhľame. Nový ráfik nám bohužiaľ nedokázali zohnať, ale dieru v ňom vyriešili veľkou podložkou pod koncom špica. Ale hlavne sme mali priestor pre naše vlastné opravy. Pekne vnútri, s kvalitným vybavením. Nie ako doteraz v hline pri ceste. Za tých pár dní v dielni sa nám podarilo konečne vymeniť klzné puzdrá v červenej ČZ, pružiny v spojke čiernej ČZ, vymenili popraskané špice na kolese a opravili spomínaný ráfik. Na mojej čiernej Zetke sme opravili zadné svetlo a Ivanka si nechala na svojej červenej privariť výfuk, ktorý držal už len na hlave motora. Sunny a jeho otec, ktorým patrí dielňa sú medzi svetobežníkmi vyhlásenou dielňou a my už vieme prečo. Celý ten čas nám pomáhali, radili a nakoniec za využitie dielne vôbec nič nechceli.

4.jpg

img20160413102023328.jpg
mg3565.jpg

Indonézia

Najazdených 22.860 km

Jeden z najkomplikovanejších úsekov našej cesty bolo preplavenie motoriek z Malajzie do Indonézie. Kedysi tu jazdil trajekt, no dnes je jedinou cestou slávna drevená bárka so zeleninou, na ktorej palubu sa snáď vojde neobmedzené množstvo motocyklov a sú dokonca schopní brať i autá, no za tie si pýtajú neskutočné peniaze, na čom stroskotala aj snaha Trabantistov na preplavenie. Nám sa však podarilo so spoločnosťou Čakra Shipping dohodnúť, napriek tomu, že je tento prevoz tak trošku nelegálny, pretože by sa mali motocykle prepravovať na veľkej lodi v kontajneroch, nie na tejto drevenej lodi medzi zeleninou. Samozrejme za tučný úplatok, ale podarilo. Na indonézskom ostrove Sumatra sa jedna Zetka rozhodla, že sa jej ďalej nechce pokračovať. Našim šťastím bolo, že sa pri nás po chvíli zastavil domáci na staručičkej Honde a ponúkol, že by nám ich motorkársky klub mohol s opravou pomôcť. Aby sme sa dostali k prasknutej pružinke radenia, museli sme rozobrať celý motor. A tak začalo medzinárodné polenie motora. Ivanka vyhrabala z kufra náhradnú prevodovku, ktorú sme si viezli, a z ktorej sme si požičali náhradnú pružinku. Oprava sa nakoniec podarila a dokonca sa nám podarilo zohnať aj nové reťaze, ktoré sme sa doteraz márne snažili zohnať. Ráno nám dokonca ešte aj zavarili nádrž na čiernej ČZ, ktorá mala ďalšiu trhlinu. Po pol roku mi konečne pri jazde nekvapkal benzín na nohavice.

1.jpg

Konečne do Austrálie

Najazdených 27 139 km

Po takmer roku na cestách sme sa dostali do Východného Timoru, našej poslednej zastávky pred Austráliou. Ak bol presun z Malajzie do Indonézie komplikovaný, tak toto už bolo úplné peklo. Strávili sme týždeň len rozoberaním motoriek a umývaním tých najmenších nečistôt, aby sme pri príjazde do Austrálie nemuseli platiť šialené sumy za karanténu. Počkali sme si ešte na ďalších dvoch nemeckých motorkárov, spoločne naložili motorky do kontajnéru a lietadlom preleteli do cieľa našej cesty. Z okien lietadla sme sa rozlúčili s jednou z najšialenejších krajín a pripravili sme sa na to najhoršie – papierovanie. Motorkám trvalo ešte dva týždne kým cez Singapur preplávali do prístavu a nám potom ešte ďalšie dva týždne kým sme ich dostali von z kontajneru a ideálne za čo najnižšie peniaze. Len za vyloženi totiž chceli cez 500 eur. Našťastie sa nám to však podarilo ukecať za polovicu a potom previesť do kempu, kde sme ich poskladali dohromady. Všetky funkčné diely sme nahádzali na jednu motorku, nechali si ju skontrolovať a potom prehádzali na druhú a nechali skontrolovať aj tú. Po týždni papierovaní sme sa mohli konečne vydať na cestu po západnom pobreží Perthu.

7.jpg

Červená krajina

Najazdených 33 561 km

Konečne sme boli zase na ceste, Zetky boli v skvelom stave a prášili sme po červených cestách smerom ja juh. Zabojovali sme s pár úsekmi roletových ciest a vydali sa do prázdnoty, ktorá vyplňuje západ Austrálie Mestá, ak sa im tak dá hovoriť, boli od seba vzdialené tisíce kilometrov. Kontakt s civilizáciou poskytovali len benzínky, medzi ktorými bolo miestami dvesto až tristo kilometrov. Viezli sme so sebou hromadu extra benzínu a vody, aby sme prežili bez pomoci aspoň dva dni. Občas sme od autocestovateľov s ich vybavenými offroadmi vydrankali trochu vody alebo jedla a prespávali sme na austrálskych odpočívadlách, ktoré boli na rozdiel od predražených kempov zdarma. Ráno sme od stanu odháňal klokany a večer zaspávali s muchami na tvári. Brali sme Austráliu ako odmenu za rok strávený na cestách, a tak sme sa v pohodovom tempe presúvali cez národné parky ďalej na juhovýchod. Počasie sa zhoršovalo, tropické horká a púšte nahradila kultúrna krajina a my sme vedeli, že naša cesta je na konci. Zostávalo už len naložiť motorky na paletu a poslati ch domov. Naša cesta skončila a pravdepodobne sme ako prvý Čech a Slovenka prešli touto trasou na motorkách až do Austrálie. Ak by ste náhodou o niekom vedeli, dajte nám vedieť na našom Facebooku.

149029446498723818580647229640614268750505o.jpg
149399416559277812525244054374602119530706o.jpg

Teraz už len zostáva poďakovať všetkým ľuďom, ktorí nám v našej ceste pomohli. Ďakujeme firme Marselus za kufry, Greensportu a Ferrinu za outdoorovú výbavu, Čechom z Bali za to, že jsme si u nich mohli poriadne odpočnúť a všetkým ostatným, ktorí se na našej ceste podieľali.

Text: I. Haraslínová, M. Vantuch , Foto: cestovatelia


Buďte s nami v kontakte

Prečítajte si aj...

Komentáre