Jazda v dunách
El Mida je schovaná hlboko v dunách Ergu. Pohľad z vrchu je síce famózny, ale slnko v tomto čase padá za horizont naozaj rýchlo. Zbehli sme ešte k studni asi 5 km za horou, aby sme sa otočili a vyrazili na spiatočnú cestu. Neuvedomili sme si, že vracať sa budeme proti strmej záveternej strane dún. Tieto výjazdy dávajú zabrať, sú poriadne strmé a nie vždy sa podarí vyjsť až hore. Druhý problém je, že hore treba spomaliť, pretože vôbec nevieš čo je za hranou a skočenie do prázdna môže dopadnúť naozaj zle. Alebo človek môže zbehnúť do najhlbšej diery medzi dunami so sypkým pieskom a strmými stenami, odkiaľ sa len ťažko dá dostať von. Navyše slnko nám za chrbtami zapadá, na piesku sa naťahujú dlhokánske tiene a terén sa ťažko číta. Duny sme prešli včas, ale návrat po piste už bol takmer po tme. Pred oázou nás ešte zaskočilo – čuduj sa svete – pieskové blato. V snahe nezapadnúť sme dolovali z motoriek plný výkon, no motorky zostali zablatené ako z poriadneho slovenského endura. Dali sme 100 km dlhý poctivý saharský výlet za pol dňa a boli sme fakt unavení, ale nadovšetko spokojní.
Noc v oáze
Na noc sa ukladáme do berberského stanu v púštnej oáze Ksar Ghilane. V tejto malej oáze, ktorej dáva život minerálny prameň, je slušné. zázemie. To často využívajú jazdci ako základňu na jazdenie v dunách. Okrem iného sa tu dá kúpiť benzín a zásoby. Benzínka tu síce nie je, ale majú tu palivo v kanistroch. Cena je trochu vyššia a o kvalitu paliva sa netreba obávať, vozia ho sem v sudoch priamo z čerpacích staníc. My tu trávime ďalší deň naľahko v dunách, no poobede prichádzajú mraky a rozhodujeme sa pokračovať ďalej. Ideme asi 60 km na juh popri ropovode – na hranicu vojenskej zóny, kde točíme na východ. Ak by ste raz chceli vidieť veľké nič, tak príďte sem, jedno pekné tu je. Dážď neustával a tak sme v Tataouine našli hotel Gazelle – druhýkrát na našej ceste.
Ksary pohoria Dahar, Chenini, Djerba a podzemné domy v Matmate
Mesto Tataouine sa nachádza v pohorí Dahar, ktoré oddeľuje Saharu od planiny na východe. Názov mesta inšpiroval Georga Lucasa a podľa neho dal meno rodnej planéte Luka Skywalkera – Tatooine. V okolitých ksaroch (opevnených dedinách) sa nakrúcali rôzne zábery do týchto filmov a boli to zároveň aj ciele nášho putovania v tomto regióne. Okruh sme začali pri Ksar Oued Soltane, ktorý je naozaj famózny. Sú to vlastne opevnené sklady, malé bunky, ktoré sú vrstvené na seba do tvaru včelieho plástu. Rodiny si tam skladovali potraviny, ale aj cennosti a spoločnými silami to chránili pred nepriateľmi. Podobné sú Ksar Debbab a Ksar Hadada, ktorý je pekne zachovaný a dokonca slúži aj ako hotel. V cene vstupného je aj nápoj a tak si posedíte v príjemnom „bare" a pokecáte s jazykovo nadaným čašníkom. No a asi nemusím spomínať, že aj tu sa točila epizóda 1 viete akého filmu.
Noc na pláži
Chenini je berberská osada vybudovaná na hrebeni strmého kopca, čo rovnako pomáhalo miestnym brániť sa pred nepriateľmi. S motorkami sme vyšli až hore k mešite, ktorá bielou farbou svieti v malom sedle medzi dvoma hrebeňmi a poprechádzali sme sa opusteným skalným mestom. Ďalej smerujeme k pobrežiu s víziou nocľahu na pláži. To sa nám síce podarilo hneď pri ostrove Djerba, ale idylku trochu narušil dážď. Djerbu sme prešli nasledujúci deň – opustené turistické strediská mimo sezónu nespravili dojem, ale veľkým pozitívom bolo, že sme na pláži kúpili pivo. Vraciame sa do kopcov Daharu a na Matmatskej vrchovine sme si pozreli tradičné berberské podzemné domy. V podzemí mali ľudia aj v horúcich dňoch príjemnú klímu. Miestny hotel Sidi Idris vám dáva možnosť prespať v dome, v ktorom žil Luke vo filme, veď viete akom. Kulisy sú zachované dones.
Návrat na Saharu
Dahar nechávame za sebou a presúvame sa do Douz, naberáme zásoby a ideme tam, kam nás to ťahá najviac - spať do Sahary, medzi duny. Večer si sedíme v „bare na dune" a môžeme si pripiť tuniským pivom z Djerby. Nasledujúce ráno zažívame ďalšie prekvapenie – Saharu zahalila hustá hmla. Je to nevšedný pohľad. Obúvam si tenisky a idem si zabehať po dunách. Po kilometri nie je problém sa stratiť, všetko vyzerá rovnako, k tomu tá hmla. Trasu späť som našiel vďaka mape v mobile. Ako zaujímavosť som si zvoli trasu, aby som križoval svoje stopy. Zaujímalo ma, či sa dajú nájsť. Vietor ich nestihol zaviať a na prekvapenie v dunách doslova „svietili". Hmla sa rozplýva až na obed a my aj s batožinou vyrážame znovu do dún na juh smerom k hore Timbaine. Obchádzame park Djebil, ktorý je uzatvorený a oplotený a bol vytvorený na ochranu antilopy Oryx. Duny sú tu naozaj fantastické. S naloženou motorkou je to riadna drina, ktorá ale stojí za to. Stojíme na vysokej dune asi 15 km od hory, je 15.00 a o dve hodiny už zapadne slnko. Toto bude pre nás ten bod v dunách, kde sa otočíme a necháme pohľad na horu za chrbtom. Spať ideme znovu do dún. Odteraz pôjdeme na sever a pomaly sa budeme vracať do hlavného mesta.
Cez hory za rímskymi pamiatkami
Zvyšok cesty sa už niesol v poznávacom duchu, aj keď nechýbali moje typické offroad skratky. Tunisko je totiž krajina bohatá na históriu od antických čias, na rímskych ruinách sa tu doslova kozy pasú. Tie najzaujímavejšie sú sprístupnené ako múzeá. Z dún prechádzame cez soľné jazero Chott el Fejaj (bola v ňom aj voda), cez niekoľko horských priesmykov až na pobrežie, kde sme prespali. Nasledovala prehliadka majestátneho amfiteátra v El Djem. Niet divu, že je zapísaný v zozname UNESCO, keďže je druhý najväčší v rímskej ríši. Ďalej sme sa ponorili do mediny (starej mestskej štvrte) mesta Kairouan, ktoré je po Mekke, Medine a Jeruzaleme najuctievanejším miestom islamu. Medina v Tunisku je iná ako tie v Maroku, domy sú maľované na bielo a je tu oveľa čistejšie. V Kairouane v medine nájdete aj starú studňu, ktorú poháňala ťava aby čerpala vodu na povrch. Večer sa presúvame znovu k moru, k mestu Monastir, kde sme sa utáborili v zaujímavých pieskových lomoch. Nasledujúci deň sme si pozreli Mahdiu – bývale hlavné mesto. V Monastire sme vyšli na vrchol veže miestneho ribatu – vojenskej pevnosti a potom pozreli medinu mesta Souse. Večer už jazdíme po šotolinách v pohorí Djebel Zaghouan, kde sme si našli aj miesto na nocľah. Typickou skratkou sme nasledujúci deň šli aj na vrchol pohoria, ale hore je vojenská základňa, takže sme sa otočili pri zákaze tesne pod vrcholom. Pod horou je rímsky kláštor vody. Vodu odtiaľto viedli Rimania viac ako 100 km dlhým akvaduktom až do Kartága.
Cap Bon, Kartágo a cesta domov
Cestou na Cap Bon sme sa zastavili ešte v rímskej Uthine s kapitolom a amfitéatrom. Mys Cap Bon na severozápade krajiny ako prst ukazuje na ostrov Sicília. Je to zároveň miesto, odkiaľ je najbližšie do Európy. Boli sme sa pozrieť na koniec mysu k majáku a podvečer sme si našli hotel, aby sme sa pred nalodením dali do poriadku. Posledný deň na africkej pôde patril púnskym pamiatkam v Kerkouane. Na druhej strane mysu sme našli horúce pramene v Korbous a tiež cestu, ktorou ani Afriky neprešli. Pred pár rokmi sa tu zosunul svah a zobral celú cestu na strmom pobreží. Do trajektu máme kopu času, takže ho trávime v Kartágu. Tu paradoxne dostávame defekt na zaparkovanej motorke, ktorý už ani neriešime. Večer prší, trajekt má meškanie a takto sa lúčime s Tuniskom, malou-veľkou africkou krajinou.
Tunisko v skratke
Tunisko je pomerne malá krajina a dnes aj ľahko dostupná. Od roku 2014 nie sú potrebné ani víza a trajekt sem premáva z Janova, kam sa dá v pohode prísť aj na motorke. Je to perfektná príležitosť zoznámiť sa s africkým svetom a arabskou kultúrou. Krajina je rozmanitá, od zeleného a hornatého severu, cez púštnu krajinu na juhu vrátane Sahary, až po morské pobrežie. Ľudia sú príjemní, veľmi otvorení, všade majú tendenciu s vami nejako komunikovať. Keď aj nič, tak vás aspoň pozdravia „bienvenue en Tunisie", teda vitajte v Tunisku. Ľudí sme stretávali všade, pastierov aj hlboko v púšti, dokonca aj na vrchu hory El Mida. Ceny tovarov (okrem suvenírov) sme ani nezjednávali, často nám dali dokonca cibuľu alebo zeleninu a ovocie či datle zadarmo. Banky aj benzínky sú v každom mestečku. V oázach sa dá tankovať benzín zo sudov, čo je trochu drahšie, ale benzín je kvalitný, vozia ho autami z pumpy. Tunisko je pomerne lacná krajina, napríklad celé kura pre dve osoby s prílohami stojí 8 dinárov (cca 3 eurá), hotel 70 dinárov (do 25 eur). Ak si radi zajazdíte offroad, odporúčam zobrať nejaké univerzálne gumy a ísť jazdiť na Saharu. Neverte tomu, ak vám bude niekto tvrdiť, že na to treba malú motorku. S dobrým tréningom, napríklad na piesku u nás doma, si zajazdíte na akomkoľvek cestovnom endure. Je to len na vás.
Naše dve Afriky
No a ako si počínali naše Afriky? Mali sme obe verzie - manuál aj automat a striedali sme si ich medzi sebou. Motorky zvládali jazdu v teréne úplne bez problémov. V dunách nebol žiaden problém ani s automatom, skôr naopak, jazda na ňom bola jednoduchšia. Motorky boli sériové, absolvovali 3500- kilometrovú cestu absolútne bez problémov. Vďaka tomu, že sme nebrali kufre a zbalili sa naľahko, sme mohli jazdiť úplne slobodne a spať, kde sme len chceli. Afriky nás príjemne prekvapili jazdnými vlastnosťami aj s batožinou. Pred cestou som Africu Twin už dobre poznal, jazdil som s ňou v teréne aj v piesku, no nevedel som, že s ňou v pohode zvládneme takéto 100 a viac kilometrové výlety do dún. Poďakovanie patrí spoločnosti Honda Motor Europe Ltd. Slovensko, ktorá mala odvahu zapožičať nám motorky na takéto dobrodružstvo. V dunách sme sa nestratili aj vďaka interkomom Interphone a množstvo záberov sme nakrútili akčnými kamerami Garmin VIRB Ultra 30 i novinkou VIRB 360.
Text: T. Hajduch, Foto: autor
