Rodinná záležitosť
Kedysi dávno to celé vzniklo ako „Spyder Grossglockner Challenge. Spyder bol prvou trojkolkou, ktorú konštruktéri BRP poslali do sveta. Neskôr pribudol jednoduchší, menší, ľudovejšie, ale aj športovejšie zameraný model Ryker. A do tretice Canyon – dobrodružnejší kúsok, ktorý sa okrem cesty odváži aj na nejaký ten terén. Rodinka trojkolesových strojov sa nám teda pekne rozrástla. Z názvu podujatia celkom logicky vypadol Spyder a challenge – výzva je tak určená pre širší okruh jazdcov. „Welcome our family!", boli prvé slová úvodného príhovoru. Tak na tomto sa nič nezmenilo. Dokonca ani ten Max Ivanenko, ktorý nás takto vítal pred desaťročím. Stále je toto stretnutie takou rodinnou záležitosťou. Starí známi sa tu miešajú s novými fanúšikmi tohto netradičného vozidla, no všade tu panuje dokonale rodinná atmosféra. Na výjazdoch, ale predovšetkým v centrálnom stane v dedinke Altmunster, kde sa partička každý večer zíde...
Býva to drsné...
V posledných rokoch sa pre Can-Am Grossglockner akciu zaužíval júnový termín. Napriek začínajúcemu letu tu však zvykne panovať premenlivé počasie a dážď vôbec nie je výnimkou. Skôr pravidlom. Keď si tak spomeniem, pred tými desiatimi rokmi sme trochu zmokli vo štvrtok po ceste, piatok bol krásne slnečný, sobota na Grossglockner upršaná a nedeľa zasa v znamení slnka. Tento rok sa karta tak trochu obrátila. Predpoveď bola všelijaká, no dalo sa to čakať a na dážď sme boli pripravení. Ešte deň pred odchodom vola Miro Drinka zo spoločnosti Imidjex: „Máš nepremok? Hlavne si ho nezabudni!" Ležérne som odpovedal, že viem do čoho idem, bez obáv :-) Vyrážali sme vo štvrtok ráno v peknom slnečnom počasí, no po 200 kilometroch prišiel slušný zlievak. Nestihli sme navliecť nepremok, no stihli sme sa schovať v miestnej krčmičke. Domácich sme zaskočili, pizzu však nakoniec zvládli. Po hodinke pokračujeme ďalej, aj keď dážď si na nás počkal aj tak. V piatok je na programe jazdenie. Buď len jazdenie, alebo spojené s prehliadkou fabriky Rotax, kde vznikajú motory do strojov Can-Am. Volíme kombináciu, vozenie sa, aj vzdelávanie... Vo fabrike je vždy zaujímavé pozerať, ako sa napríklad kľukáče frézujú, merajú, povrchovo kalia a podobne. A naviac nám tu v miestnej kantíne navarili, to sa nedá odmietnuť! Vraciame sa, ako inak, v daždi. Ešte že v centrálnom stane je pekne sucho, teplo a zasa skvelé jedlo a drinky... A hlavne sa dozvedáme to najdôležitejšie: „Grossglockner je na zajtra otvorený!" Ešte ráno to totiž vôbec nevyzeralo ružovo... Pár dní pred našou akciou snežilo a cesta bola uzavretá pre všetky vozidlá. No údržbári tu zamakali, počasie vyšlo v ústrety a na sobotňajšiu hlavnú jazdu bolo všetko pripravené.
V krajine snehu a ľadu
Vzhľadom na svoju polohu a prírodné podmienky je Grossglockner Hochalpenstrasse v zime uzavretá, leží totiž pod metrami snehu. Vietor a lavíny dokážu vytvoriť miestami až 20 metrovú vrstvu snehu. Cesta býva otvorená zhruba od mája do októbra. Tento rok sa otvorenie podarilo už 25. apríla, no v polovici mája opäť napadol sneh a úsek bol uzavretý pre všetky vozidlá. Po zimnej uzávere je nutné vozovku najskôr „vykopať" spod snehu. V rokoch 1936 a 1937, teda prvé dva roky, kedy bola cesta otvorená, sa o jej sprejazdnenie staralo 350 chlapov s lopatami a trvalo im to 70 dní. Všetkým bolo jasné, že „tadiaľto cesta nevedie". Franz Wallack neskôr skonštruoval dômyselné obrie snežné frézy, ktoré cestu čistia od roku 1953 až dodnes.
Vyšlo aj slnko!
V sobotu vyrážame síce za sucha, ale už po pár kilometroch nás opäť chytá slušná spŕška. Bez toho by to predsa nebolo ono. Pretrieme zarosené plexi na prilbe, iskru v oku však tie kvapky dažďa a rosy nemôžu zahasiť... Trojkolky pod nami si bručia svoj trojvalcový song bez zaváhania, takže všetko s prehľadom. Našťastie pod Grossglockner to máme niečo viac ako dvesto kilometrov, takže aj oblaky sa stihli vypršať. Rampou prechádzame s pripraveným voucherom - bez zdržania s platením. A stúpame hore už v krásnom slnečnom počasí. Na toto som čakal desať rokov! Vtedy dážď, zima a sneh, dnes len snehové záveje miestami popri ceste. Nepochybne, horské cesty majú svoje čaro aj v daždi, hmle, s poletujúcim snehom. Ale keď je počasie suchšie a viditeľnosť lepšia, je to zasa iný zážitok. Niekomu to stačí raz a má tú kolónku menom Grossglockner „odfaknutú". No ja viem, že ak sa bude dať, vždy sa sem rád vrátim. Nielen za tými výhľadmi, za cestami plnými zákrut, za snehom a ľadom, ktoré ich miestami lemujú. Ale aj za tou atmosférou „tam hore", na vyhliadke Franz Josephs Hohe, kde sa trojkolky nastavajú do radu, či atmosférou v základnom stane v Altmunster. Počas všetkých troch večerov to dokresľuje aj skvelé jedlo a pitie a v sobotu je tu ešte bonus v podobe koncertu. Tentokrát na pódiu vystúpili kočky z ČR, ktoré si hovoria The Apples. Oprášili staré dobré rockové hity, ktoré publikom očividne ocenilo. To publikum, ktoré bolo poriadne pestré – Can-Am Grossglockner Challenge rátal 421 účastníkov na 296 vozidlách. Prišli až z 26 krajín a nechýbal napríklad ani Amík, či s nami pri stole sediaci pár z Kataru, alebo početná výprava z britských ostrovov, dokonca až zo Škótska. Tak snáď dovidenia o rok!
Padla aj hláška: „Ten dážď k tomu tak pasuje! Bez neho by to asi nebolo ono..."
V hlavnom stane v dedinke Altmunster to vždy navečer poriadne ožije. Lákadlom je nielen výborné jedlo a pitie, ale aj sprievodný program. Posledný – sobotný večer vždy spestrí koncert. Tentokrát to boli kočky The Apples.[gallery ids=21128,21130 grid = 2]
