Nová doba Dakaru
Posledných desať ročníkov Rally Dakar vyhrávala len dvojica jazcov - Marc Coma a Cyril Despres. Marc Coma sa mal čo obracať aj tento rok, bol však už v úplne inej úlohe. Cyril Despres zasa už vlani presadol za volant auta, takže bolo jasné, že nikto z týchto dvoch ďalšie víťazstvo na svoje konto nepridá. Coma sa zhostil úplne novej úlohy. Ako športový riaditeľ rally mal na starosti okrem iného aj výber tratí a tu sa pred rally dosť menilo. Z pôvodných plánov vypadli niektoré úseky, ba aj celé krajiny a trať sa tak výrazne upravovala. Ani po štarte nebolo všetko bez problémov. Nevyspytateľné počasie si vynútilo skracovanie a rušenie etáp a podobné peripetie sa vliekli počas celej súťaže. Nevyspytateľné a nevysvetliteľné boli aj niektoré rozhodnutia organizátorov, ktoré mnohým jazdcom uškodili.
Kto bude ďalší?
Absenciou dua Coma-Despres v štartovej listine kategórie motoriek sa zväčšili šance na víťazstvo mnohým ďalším jazdcom. KTM už vlani „omladila" svoj fabrický tím a vsadila na novú krv. Výborne sa ujal Matthias Walkner, ktorý sa v minulej sezóne stal majstrom sveta v rally. Už pri minuloročnej dakarskej premiére príjemne prekvapil aj Austrálčan Toby Price, takže oranžoví mali veľké ambície na zisk ďalšieho víťazstva. No zuby si brúsili aj ďalšie fabriky – nielen Honda a Yamaha, ale po novom aj Husqvarna. Tohtoročný Dakar začal veľmi sľubne pre Hondu. Joan Barreda napríklad vyhral hneď prológ. Neskôr sa do čela priebežného poradia dostal jeho tímový kolega Paolo Goncalves. V šiestej etape bol Barreda donútený odstúpiť pre problémy s motorkou, no Goncalves si stále držal prvenstvo v priebežnom poradí. Hneď po dni voľna však zaútočil Toby Price a Goncalvesa odsunul na druhú priečku.
Druhá maratónska etapa tohto ročníka však bola zlomová. Veľké horúčavy spôsobovali jazdcom problémy a organizátori skracovali, rušili, upravovali, kalkulovali... Goncalves najskôr vypadol pre problémy s chladením motorky, no po dodatočnom skrátení etapy sa ocitol naspäť v poradí. V jedenástej etape mal však ťažký pád, ktorý znamenal predčasný koniec a Honda tak zostala bez oboch lídrov tímu. V cieli tak nakoniec najlepší výsledok zaznamenal „tímový outsider" – Argentínčan Kevin Benavides, ktorý skončil tesne pod pódiom na štvrtej priečke. V Yamahe vsádzali na svoju inovovanú motorku, ktorá podstúpila odtučňovaciu kúru. Nádeje vkladali do dvojice jazdcov „hlavného" továrenského tímu – Alessandra Botturiho a predovšetkým navrátilca menom Helder Rodrigues, ktorý im už dokázal vybojovať dve pódiové umiestnenia. Dvojicu skúsených pilotov dopĺňali dvaja jazdci juniorského tímu – Adrien Van Beveren a Xavier De Soultrait.
Nočnou morou tímu sa stala desiata etapa, kedy boli donútení odstúpiť Botturi aj Soultrait. V záverečnom hodnotení tohtoročného Dakaru najlepšie obstál Rodrigues na piatej priečke, Van Beveren skončil hneď za ním. Nie je to tak dávno, čo sa manažér Husqvarny Oliver Goehring vyjadril, že na Dakar zatiaľ nepomýšľajú a už je to tu. Lídrom fabrického tímu bol najskúsenejší z trojice Ruben Faria, doplnil ho nováčik Pela Renet a talentovaný Pablo Quintanilla. Posledne menovaný sa nakoniec vyšvihol najvyššie a tretím miestom zabezpečil značke Husqvarna pódiové umiestnenie už v premiérovom ročníku. Jeho dvaja tímoví kolegovia mali smolu a po pádoch odstupili – Renet už v štvrtej a Faria v šiestej etape.
Späť ku KTM
Rakúska fabrika kraľuje na Rally Dakar už dlhé roky a ťahá veľmi dlhú víťaznú šnúru. V tejto sezóne tvorili u oranžových top dvojku úradujúci majster sveta v rally, Rakúšan Matthias Walkner a Austrálčan Toby Price. Bohužiaľ, z pôvodných plánov vypadol Sam Sunderland, ktorý sa zranil. Čerstvou posilou a nováčikom bol Antoine Meo, no nechýbal ani „starý púštny vlk" Jordi Viladoms. Čerešničkou na torte potom bola Španielka Laia Sanz, ktorá nielen že kraľuje medzi ženami, ale dokáže viac-menej rovnocenne bojovať aj s mužmi. V siedmej etape po páde a zlomenine nohy vypadol jeden z favorizovaných jazdcov Matthias Walkner a hájiť farby teda zostal hlavne Toby Price. Austrálčan dokázal už vlani pri svojom premiérovom Dakare vystúpiť na pódium. Tento rok sa vypracoval do vedenia po dni voľna a nemienil sa tejto pozície vzdať. Jazdil nielen rýchlo, ale dokázal aj výborne navigovať. Vo výsledku z toho bolo zaslúžené víťazstvo... Laia Sanz síce nevylepšila svoj rekord – vlaňajšie deviate miesto, ale aj pätnásta priečka je medzi náročnou konkurenciou výborný výsledok.
Zmiešané šťastie našich jazdcov
Na tohtoročný Dakar vyrážala opäť aj dvojica slovenských jazdcov - dakarské stálice Ivan Jakeš a Štefan Svitko. Pre Jakeša to však bol jeden z tých „menej šťastných" ročníkov. V minulosti bolo zvykom, že Ivan začal pozvoľne a zrýchľoval až ku koncu rally, kedy sa začínal prebojovávať dopredu. Tento rok odštartoval s väčšou chuťou a prakticky od úvodu atakoval prvú desiatku. Smolná pre neho bola piata etapa. Aj keď v nej nakoniec skončil na výbornej šiestej priečke, mal ťažký pád a dojazdil s veľkými bolesťami kolena a chodidla. Podľa jeho slov to bol veľmi nepríjemný zážitok: „Celý život sa mi v sekunde odohral pred očami, myslel som si, že „toto už je ono".
Čo sa vlastne stalo? Tečúce predné tlmiče zaolejovali brzdový kotúč, čo Ivan zistil v tej najnevhodnejšej chvíli. Vo vysokej rýchlosti sa zrazu objavila ostrá zákruta a bolo treba brzdiť. Keď brzda nereagovala a nebola šanca zákrutu zvládnuť, nasledoval skok mimo trať a kotrmelce. Ivan bol odhodlaný pokračovať aj napriek tomu, že v noci sa bolesti nezmierňovali. Nastúpil dokonca aj na štart ďalšej etapy, no netrvalo dlho a musel sa otočiť a zamieriť späť do bivaku. V pravej nohe nemal cit a nedokázal spoľahlivo ovládať zadnú brzdu. O Ivanovi je známe, že ide buď naplno, alebo vôbec. Nechcel sa len „voziť" a dôjsť do cieľa Dakaru a keď mu bolo jasné, že bojovať o dobré umiestnenie nedokáže, rozhodol sa pošetriť techniku a hlavne vlastné zdravie.
Oveľa lepšie tohtoročný Dakar dopadol pre Štefana Svitka. Skvelé druhé miesto je historicky najlepším umiestnením slovenského jazdca. Nestáva sa často, aby medzi absolútnu svetovú špičku fabrických jazdcov zavítal súkromník s doslova skromným zázemím. Naposledy sa to podarilo Nórovi Ullevalseterovi, ktorý v roku 2010 skončil takisto druhý. Svitko však dokázal, že so zodpovednou a cieľavedomou prípravou sa dá pomýšľať aj na najvyššie priečky. Števo si nevedel vynachváliť svoj tím: „Tí chalani majú na mojom úspechu obrovskú zásluhu. Stretli sme sa výborná partia a všetko klapalo." O to viac Števa mrzelo, že štyria zvyšní členovia jeho tímu si nemohli s ním vychutnať sekundy slávy na pódiu v Rosariu. Organizátori so slávnostným vyhlasovaním nečakali a zatiaľ čo ostatní jazdci tam mali desiatky ľudí z tímu, Svitkov doprovod bol ešte len na ceste do cieľa. Nič to však nemení na tom, že Štefan Svitko posunul pomyselnú latku poriadne vysoko a po Katriňákovom deviatom mieste a Jakešovej štvrtej priečke tu máme nový „rekord" slovenského jazdca. Prekonať ho bude určite veľmi ťažké...
O dianí medzi jednotlivými etapami, ktoré je však nemenej dôležitou súčasťou celej súťaže, nám porozprával mechanik Zlatko Novosád. Nie je to však „obyčajný údržbár", so Števom jazdil už pred mnohými rokmi, keď obaja začínali. Dobre sa poznajú a Števo vie, že sa môže spoľahnúť aj na dlhoročné skúsenosti, ktoré Zlatoš získal opravami stoviek motoriek. V neposlednom rade sa obaja spoločne stretávali aj počas vrcholiacej prípravy a tréningu, spoločne aj jazdili a tak si výborne rozumejú nielen po stránke osobnosti, ale aj čo sa týka techniky a v neposlednom rade aj čo sa týka samotného jazdenia. Výhodou je, že Zlatoš už presne vie, čo v daných podmienkach na motorke naviac trpí, čo Števo najčastejšie ničí :-) Spýtali sme sa ho, ako ako celý dakarský kolotoč vníma on.
Vy dvaja - jazdec a mechanik ste už zohratá dvojca, aj manažér Maroš Kubačka je stálica. Tento rok ste však mali dvoch nových členov. Aká bola ich úloha?
Títo noví dvaja chalani mali na starosti karavan. Ráno s ním odišli, absolvovali celú trasu a večer dorazili do bivaku. To je zhruba všetko Ale musím uznať, bola s nimi aj sranda!
Ako teda vyzeral harmonogram dňa?
Ráno sa stáva veľmi skoro. Ostatní chalani na raňajky nechodili, väčšinou som so Števom šiel len ja. Potom sa on obliekal, ja som naštartoval motorku, pozapínal prístroje a naposledy pred štartom skontroloval, či je na nej všetko tak, ako má byť. Keď Števo odštartoval, pobalili sme „tábor" a vyrazili do ďalšieho bivaku. Niekedy to bolo 500, inokedy aj 1000 km. V štyridsiatkach horúčavách žiadna sranda. A na rýchly presun zabudni, ideš tak 100-110 km/h.
Počas presunu ste šo Števom v kontakte, riešite prípadne nejaký servis?
Sprievodné auto musí mať náhon 4x4, aby sme sa v prípade nutnosti dostali aj do mierneho terénu. Spravidla však celý deň jazdca nestretáme. Občas sa stane, že pokiaľ máme spoločnú trasu, niekde sa pre istotu počkáme, ale o spojení sa nedá hovoriť. Nie je tam ani poriadny signál. Väčšinou sa vidíme až po etape.
Čo sa týka servisu, líšil sa v niečom tento ročník oproti minulému? Dokázalo ťa niečo prekvapiť?
Myslel som, že ma nič neprekvapí... (smiech). Dokonca sa rysovalo, že by sme mali servisovať ešte jednu motorku. Hovoril som si, prečo nie. No nakoniec to dopadlo tak, že sme ďalší servis nerobili a to bolo jediným šťastím. Nestíhal by som to. Neviem, čím to bolo, či tým, že Števo išiel viac nadoraz, ale na motorke bolo stále čo robiť. Nezastavili sme poriadne po celý čas rally. Fakt neviem, kvôli čomu bolo toľko roboty, ale bolo toho naozaj dosť.
Ktorá porucha (oprava) ti narobila najviac starostí?
Zo začiatku sme mali problémy s kolesami, s brzdami... No dalo sa to vyriešiť. Vždy som povedal Števovi, čo je v akom stave, že má šetriť brzdu a podobne. No najviac do úzkych ma dostala hlúpa drobnosť. Obyčajný káblik! Pri jednom páde dostal na frak Iritrack. Opravili sme to, no jedno pekné ráno pred štartom zostali prístroje úplne hluché. Väčšinou som ich zapínal asi 10 minút pred štartom, vtedy som tak urobil asi polhodinu vopred. Snažil som sa zostať pokojný. Veď to môže byť poistka, či iná drobnosť. Všetko však vyzeralo v poriadku! Úplnou náhodou som natrafil na podozrivo ohybný káblik. Keď som ho rozrezal, bol vo vnútri v izolácii zlomený. Prepojil som to napriamo, naštartoval a stále nič. Vtedy mi nebolo všetko jedno. Tak odznova... Nakoniec sme zistili, že Iritrack bol náhodou prepojený v úplne inom konektore, asi sa to stalo pri prebierke. Tam všetko kontrolujú a zapájajú. A v tejto vetve bola nakoniec vyhorená poistka. Za tú polhodinu všetko snáď štyrikrát rozobrať, rozpojiť, odblankovať, skontrolovať, zapájať... Keby sme prístroje nespojazdnili, Števa by na štart nepustili. Ešte pol dňa to so mnou triaslo. A pritom úplna banalita!
Bolo niečo, s čím ste si nevedeli rady a hľadali ste pomoc inde?
Ani nie, práve naopak. Musím sa pochváliť, že sme fabrike KTM pravdepodobne pomohli nájsť a tým aj odstrániť jeden problém. Pri dolievaní vody do chladiča som zistil, že nám ide do vody olej. Rozobral som vodnú pumpu a aj samotná oska bola dosť opotrebovaná. Chcel som to teda v KTM vymeniť. Povedali „okej, o polhodinu donesieme". Keď nenosili, boli sme to urgovať a povedali nám, že riešia nejaký problém. Skrytú závadu. Oni totiž kontrolovali len guferá, samotnú osku sa im rozoberať nechcelo. Dodatočne to potom na všetkých motorkách preventívne vymenili. No fabrika nám začala byť nápomocná, keď sa Števo prebojoval viac dopredu. Sami od seba chodili, či nepotrebujeme pomôcť, ochotne nosili diely, repasovali tlmiče. Určite aj oni mali záujem na tom, aby súkromník na sériovej motorke dojazdil na takej skvelej priečke.
Predstav si, že by čisto teoreticky Rally Dakar trval o dva týždne dlhšie, šlo by to?
(hlboký povzdych) Nestraš! Len to nie! Je to poriadna zaberačka a neviem si to predstaviť. Zvládnuť sa dá všetko, ale isto by to nebola sranda. Za Števa povedať neviem, má síce dobrú kondičku, ale aj tak... Bolo by to asi neúnosné.
Na záver jedna otázka na telo... Pri svojej vlaňajšej premiére v úlohe Števovho mechanika si nevylúčil, že by si mohol niekedy absolvovať Rally Dakar aj v úlohe jazdca. Nenastal ešte ten správny čas?
(smiech) Nie, nenastal. Ešte som nenašetril... Teraz do toho dosť vidím, viem čo to obnáša a nehrniem sa do toho. Bolo by to strašne náročné. Už dva roky aktívne nepretekám. Naviac nie som typ, že by som zaplatil dvesto tisíc eur a šiel sa len povoziť. Práve naopak, som spokojný so svojou terajšou úlohou, Števov úspech beriem aj ako z istej časti vlastný úspech. Som rád, že sme dosiahli, čo sme dosiahli a nebolo by dobré, keby sme išli každý vlastnou cestou. Naviac Števo mi dal podmienku, že odísť môžem, len keď nájdem za seba rovnocennú náhradu. Samozrejme to bolo len zo srandy, ale aj tak, pre budúci rok zostávame v osvedčenej zostave.
